Gabriel García Márquez-Plukovníkovi nemá kto napísať

Autor: | 4.4.2005 o 16:18 | Karma článku: 5,05 | Prečítané:  854x

Gabriela García Márqueza väčšina ľudí pozná ako autora svetoznámych románov ako Sto rokov samoty, Kronika vopred ohlásenej smrti či autobiografie Román môjho života. Ja by som chcel upozorniť na, myslím si, nemenej významné dielo z čias jeho literárnych začiatkov. Ani nie tak preto, že by to bolo raritné, či neznáme (je u nás bežne v predaji) ale preto, že ukazuje autora v čase, keď sa ešte len formoval jeho nazameniľný štýl, plný tajomnosti ale aj istej formy humoru.

Tou knihou je poviedka Plukovníkovi nemá kto napísať. Dopočul som sa o nej od kamaráta, ktorý mi ju vrelo odporúčal ako veľmi zaujímavú. Celkom som sa na ňu tešil, lebo Márquez ma očaril už dávnejšie. Je to útla poviedka, má len 93 strán pri pomerne veľkom písme, takže v skutočnosti je jej rozsah o hodne menší.

Zhltol som ju na jeden šup. Dej je pomerne jednoduchý. Odohráva sa (už klasicky) v malom mestečku uprostred kolumbijského pralesa. Hlavnými postavami sú starý plukovník a jeho žena, ktorí žijú vo veľkej biede a v podstate celý ich život sa točí okolo čakania na dôchodok, na ktorý čakajú už 15 rokov, a bojového kohúta, ktorého im zanechal ich syn po tom, čo ho zabili v aréne pre šírenie protivládnych letákov. Zdravie oboch manželov je značne podlomené, dalo by sa povedať, že čakajú na smrť. Pri živote ich drží iba neutíchajúca nádej, že im konečne poštár donesie dôchodok (tu by som rád upozornil na akúsi paralelu s Kafkovým Zámkom) a myšlienka, že im kohút vynesie v aréne peniaze.

Samotné zviera je osobitným prvkom príbehu. Plukovník a jeho žena si doslova odtŕhajú od úst aj to posledné len aby uživili kohúta a pripravili ho na boj. Podľa mňa tam nejde ani tak o peniaze, ako o to, čo pre nich kohút znamená: jediná hmotná pripomienka na syna a zároveň, akísi symbol nádeje v zmenu.

Na záver sa situácia trochu vyhrocuje, kohúta už nedokážu uživiť a tak ho chcú predať, avšak po tom, čo ho plukovník uvidí na tréningu v aréne a vidí  čo znamená pre všetkých ľudí, rozhodne sa nechať si ho. A úplne na záver, keď sa žena plukovníka pýta, čo budú jesť kým kohúta vytrénujú on odpovedá: „Hovno“. (v kontexte to vyznieva vtipnejšie)

Ono tu ani nejde o nejaké myšlienky silou, mocou pretlačované nejakými klišé scénami a obrazmi. Celé dielo má takú zvláštnu atmosféru, takú jemne tajomnú(klasický Márquez a magický-realizmus v neskoršom období) ale zároveň tam cítiť niečo naozaj reálne, akúsi krutú, cynickú realitu dnešných dní. Občas sa zdá akoby to ani nepísal Márquez ale (dúfam že sa fanúšikovia neurazia) O`Henry, občas som si naopak vravel, že už tu jasne badať to, za čo neskôr dostal nobelovu cenu.

Takže, ak by som to mal zhrnúť je to taký nezvyčajný Márquez, pomerne iný ako obyčajne ale stále je to on, nefalšovaný majster pera. Neostáva mi teda nič iné ako Plukovníkovi nemá kto napísať odporúčať každému, kto má rád magický realizmus ale aj klasické svieže poviedky aké písal Hemingway.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Z Bonaparte do štátnej rezidencie? Fico plánuje bývanie aj pre Kisku a Danka

Šéf Úradu vlády Igor Federič kedysi vybavoval pre premiéra luxusnú vilu pri Bratislavskom hrade. Fico sa bránil, že by sa tam nikdy nenasťahoval.

KOMENTÁRE

Čechov teraz čaká obdobie ich mečiarizmu

České voľby popierajú tézu, že za nástup populistov môžu štandardné strany.

SVET

Anarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana.


Už ste čítali?